Na začiatku bol defekt...

Viete opraviť defekt? NIE! Aj keby ste to v skutočnosti zvládli ľavou zadnou, ak sa vám to stane, pekne sa postavte na kraj cesty, vystrčte prštek a stopnite si nejakého džentlmena, ktorý si kvôli vám rád zašpiní ruky. A okrem toho, nikdy neviete, ako ďaleko oprava kolesa dospeje...


Je sychravý utorok a ja sa vraciam z plavárne. V aute počúvam džez, no moje myšlienky sú ako zlé netopiere, ani hudbou sa nedarí prehlušiť to prekliate PREČO? Celých desať rokov vysielalo moje vnútro signály, že niečo nie je v poriadku, no mozog tomu nie a nie uveriť! Mala som super plat a „milujúceho“ manžela, ktorý sa o mňa staral, ako najlepšie vedel. Hlúpa predstava, že voda zo mňa a spol. môže zmyť tie nánosy špiny, ktoré na mňa preniesol od nespočetných mileniek, už pominula. Jeho poslednou trofejou bola jedna mizerná predavačka v čínskom obchode - však načo by chodil na sexturistiku do Thajska, keď stačí ísť za roh na trh? „Musím nejako zabudnúť , nejako zabudnúť,“ opakujem si dookola. Zrazu niečo pukne, začne ma ťahať do protismeru a je mi jasné, že mám defekt. Jasné, prečo nie... Vystúpim a stopujem. Je podvečer, všetci sa ponáhľajú a nikto nemá záujem zabíjať čas s nejakou ženskou s pokazeným autom. Opriem sa o kapotu a plačem, ešte aj ten prekliaty telefón ostal doma. Zrazu zastavila modrá fabia. Vystúpil z nej muž, určite o pár rokov mladší ako ja a bez zbytočných otázok, takmer bez slova otvoril kufor a začal vymieňať poškodenú pneumatiku za novú. Bola to bleskovka. Netrvalo dlho a moje auto bolo funkčné. Rozlúčili sme sa podaním rúk. Pritom mi pozrel hlboko do očí. Už len 3 kilometre a som doma, no cestu príliš nevnímam. Vidím pred sebou len tie oči.
Idem rovno pod sprchu. Púšťam na seba striedavo horúcu a ľadovú vodu. Stále ho vidím pred sebou. Zrazu mám pocit, že niekto klope. Kto je to? Nikoho nečakám. V osuške idem otvoriť. Pred dverami stojí on. Nevraví nič, len na mňa pozerá. Srdce mi pulzuje až v krku. Púšťam ho dnu. V kuchyni ma zdvihne na kuchynskú linku. Kladiem mu ruku na hruď. Chcem ho odsunúť. On mi však bozkáva ruku a mňa zalieva horúčava. Kľaká si na kolená a bozkáva ma od končekov palcov cez lýtka, stehná, až ohrnie osušku a pozerá na moje nahé telo. Som ako vystrašené decko, ktoré sa bojí, že tá neha pominie. Moje bradavky zaujali bojovú polohu, sú vztýčené a jasne naznačujú, že sa vydal správnym smerom. Jazykom mi ich nežne dráždi, hladí, až sa naše ústa spoja v dlhom bozku. Nestíham mu rozopínať gombíky na košeli. Všetko začína naberať na intenzite, dýchanie čoraz viac ťažšie aj rýchlejšie. Rozopínam mu opasok , zastoná. Nohami ho oviniem a on ma prenáša do spálne. Naše telá splývajú zrazu tak rýchlo, že nevnímam nič, len náš pot a nekonečnú radosť. Zrýchľuje tempo, pot našich tiel sa premiešava a ja nechcem, aby sa táto chvíľa skončila. Keď sme vyvrcholili, s úsmevom mi hovorí: „Nedovolím ti plakať.“ Líham si mu na rameno a teplo jeho tela ma príjemne hreje. Bez zbytočných otázok, bez toho aby sme vedeli, kto sme, si zaspávame v náručí.
Zobudím sa ma to, že sopka v mojom tele sa opäť začína prebúdzať. Nesnívalo sa mi - to sa jeho jazyk so mnou hral. Naše telá postupne splývajú v opätovnom objatí a rytme, bez toho, aby sme cítili hlad alebo smäd. Noc sa končí a on sa pomaly poberá. Nepýtam sa na nič, len on si pýta moje telefóne číslo. Mysľou mi prebehne, načo? Takéto chvíle sú neopakovateľné. Dávam mu ho s tým, že nezavolá. ešte jedno pohladenie, ešte jeden bozk na čelo a pár slov, z ktorých sa zachytí v mysli len jedno - Róbert.
Odišiel. Ostala som sama so svojimi netopiermi v hlave. Je to irónia, no za túto noc vďačím smole. Je ticho, ticho, stále ticho. Na tretí deň zvoní telefón a ja viem, že je to on.